Týrané deti – týraní rodičia

Autor: Mária Jevčáková | 25.11.2013 o 22:15 | (upravené 25.11.2013 o 22:24) Karma článku: 10,29 | Prečítané:  212x

Už dlhšiu dobu sledujem problematiku kvality starostlivosti o dieťa, ktorá je v médiách reprezentovné často tendenčne, bez ozajstnej snahy o najlepší záujem dieťaťa.

 

Už dlhšiu dobu sledujem problematiku kvality starostlivosti o dieťa, ktorá je v médiách reprezentovné často tendenčne, bez ozajstnej snahy o najlepší záujem dieťaťa.

 

Keď som dnes prečítala dokument Národná stratégia na ochranu detí pred násilím“ ostala som zhrozená. Výskum, na ktorý sa dokument odvoláva bol podľa mňa tendenčne postavený na to, aby sa ním dalo manipulatívne argumentovať. Otázky reflektujú na subjektívny názor dieťaťa bez objektívneho podkladu. Napr. stará sa deviatak či a ako často má chodiť na preventívne prehliadky? Nie je niektorý z nich rád, že rodič nemá čas ísť na rodičovské združenie? A podobne spochybniteľné otázky. Na príčinu kladnej alebo zápornej odpovede sa už v dotazníku otázky nepýtajú a to je jasný znak tendenčnosti. (http://www.sspr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2013/Repkova/nasilie_zp_deti.pdf - tu je okrem iného presné znenie otázok.)

Uvažovala som nad tým, či sa niekto pýtal rodičov, či súhlasia, aby ich deti tento dotazník vyplnili? Alebo, prečo nie je v otázkach ani jedna o príčine neprítomnosti rodičov aj na takom rodičovskom združení? Lebo nemusí to byť nezáujem o dieťa, ale napríklad zabezpečovanie existencie rodiny často dlhodobou prácou v zahraničí, alebo úskok nezbedného dieťaťa, ktoré doma neoznámi, že sa rodičovské združenie vôbec deje. A potom je na mieste otázka, kto je zodpovedný? V prvom prípade iste štát, ktorý nie je schopný dôstojne zabezpečiť živobitie pre svojich občanov a v prípade druhom aj puberta, ktorá teda vie niektorými zalomcovať.

Pýtam sa, o čo vlastne ide? Neviem identifikovať molocha, ktorý sa snaží za každú cenu dokázať, že naše deti patria štátu a nie do vlastných rodín. Ktorý tvrdí, že nie rodina, ale štát vie zabezpečiť deťom optimálne podmienky k zdravému psychickému a fyzickému rastu a nie rodina, ale štát je vo výchove zodpovednejší. Jeho rukopis je totiž všade. V európskej politike, v politike jednotlivých krajín, v masmédiach – všade kde sa pozrieme. A žiaľ aj v našej domovine si hľadá trón.

Som 35 rokov pedagógom a z toho času som sa 18 rokov venovala intenzívne rómskym deťom zo „zanedbaného a sociálne znevýhodneného prostredia“ v rómskej osade. Napriek tomu, alebo práve preto, čo som tam zažila, teda z vlastného empirického poznania, som presvedčená, že dieťa má najlepšie vytvorené a prirodzené podmienky vo vlastnej, biologickej rodine. Samozrejme sú výnimky, ale tie len potvrdzujú ako všade inde pravidlo, ktoré sa má uplatňovať vo väčšine. Dieťa by malo byť vytrhnuté z biologickej rodiny iba v prípade vážneho ohrozenia života, lebo ináč bude doživotne emocionálnym mrzákom. A viem o čom píšem.

 

V niektorých európskych krajinách už funguje vysoko premyslený a finančne veľmi zabezpečený systém náhradnej starostlivosti o dieťa. Je silná snaha tento systém zaviesť aj u nás. Na to sa finančné prostriedky nájdu. Nikto ale nevníma psychológmi dávno pomenovaný stav bazálnej emocionálnej istoty a potrebu tejto istoty u malého dieťaťa, ktoré násilným vytrhnutím z biologickej rodiny túto istotu náhle stratí a NIKTO, ani tá najlepšia náhradná starostlivosť ju NEDOKÁŽE nahradiť. A hľa horespomínaný emocionálny mrzák je na svete s nedoziernými dôsledkami na jeho psychické i fyzické zdravie a ešte za výdatnej finančnej pomoci štátnych inštitúcií. Možno bol odňatý preto, že rodič ho nemal kde nechať, keď musel odísť do práce, aby mala rodina z čoho žiť. Ale profesionálna rodina sa bude živiť, či priživovať na dieťati, ktoré mohlo byť medzi svojimi milovanými, keby štát uznal bilogickú rodinu za profesionálnu a poskytol jej tie finančné dávky, ktoré poskytuje profesionálnym rodičom. Nehovorím o deťoch ohrozených na životoch, či zanedbaním vyživovacej povinnosti, či úmysleným fyzickým týraním. Veď také deti a ich potreby boli sanované aj doteraz. Lenže treba konštatovať, že viac-menej u každého jedného z nich, či si priznáme či nie, sa prejavuje v menšej, alebo až v obludnej miere emocionálne zmrzačenie spôsobené na počiatku v takto značne patologickej rodine a znásobené v náhradnej starostlivosti. Dieťa potrebuje byť spojené so svojimi koreňmi a odlúčenie z akejkoľvek príčiny zakladá emocionálnu újmu a zmrzačenie v emocionálnej a sociálnej oblasti. Je len otázkou do akej miery sa to prejaví, ale dieťaťu vie ublížiť a zmeniť jeho osobnostné vlastnosti aj niekedy život zachraňujúci pobyt v nemocnici. Tak čo urobí s jeho psychikou násilne odobratie od rodiny v mene akéhosi jeho dobra?!

Preto musí každý takýto zásah byť individuálny, dobre premyslený a vykonaný ozaj iba v prípade priameho ohrozenia života. Nesmie sa prijať zákon, ktorý by to umožňoval plošne, rýchlo a ľahko. Stále sa argumentuje prípadom dievčatka z Bratislavy. Áno, nemalo sa to stáť, ale koľko takýchto prípadov sa stáva. Bohu vďaka sú iba výnimkou. Mali by sme byť voči tomu citliví a deti chrániť. To áno, ale nie zákonom, ktorý založí potencionálnu možnosť odoberania detí z biologických rodín už pri podozrení, lebo sa takým zákonom umožňuje psychické týranie detí a ich rodičov, vydierateľnosť rodičov a použitie detí ako rukojemníkov zo strany štátnej moci voči rodičom, ktorí sú v nejakom smere nepohodlní. Veď aj v komunistickom Sovietskom zväze štátna doktrína učila a viedla deti k tomu, aby udali svojich rodičov. A tie deti v dospelosti sa stali buď fanatikmi, alebo nešťastníkmi, ktorí si uvedomili obludnosť systému. A snahy štátov privlastniť si dieťa pod akoukoľvek zámienkou anticipujú totalitný systém a je jedno, v mene koho, či čoho, lebo totalita je v každej farbe a v každom šate zlá a obludná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?