reklama

Zabiť či nezabiť?

To je otázka súčasného človeka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (55)

Žiaľ nie je položená iba vo vojenských súvislostiach. (Samozrejme by bolo najlepšie, keby ani vojny neexistovali.) Zamýšľajú sa nad ňou ženy, ktorým tehotenstvo z nejakých príčin prekáža, ich manželia, rodinní príslušníci, priatelia(?!), atď. Vedia vymenovať tisíce argumentov, prečo by sa dieťa nemalo narodiť. Uvedomujú si v svojom počínaní, že svojimi názormi vlastne vmanipulujú ženu k presvedčeniu, že zabitie vlastného dieťaťa je tým optimálnym riešením problémov, a pritom sledujú iba svoje nenarušené pohodlie a vlastnú povesť. Ale následky tohto činu nesie len tá žena, ktorá interrupciu postúpila a tak si vlastné dieťa zabila. Či to nazveme vraždou, či zabitím už na veci nič nemení. Celoživotná trauma ženy nikoho nezaujíma. A v konečnom dôsledku si priznajme aj to, že ani jedna žena sa sama od seba slobodne nerozhodla, lebo pred dôležitými rozhodnutiami sa väčšinou všetci radíme s odborníkmi, blízkymi v rodine a priateľmi. Keď sa aj rozhodneme bez porady, je to vždy výsledok predošlých skúseností s týmito ľuďmi. Pre ozrejmenie: Keď mladá žena podstúpi interrupciu s odôvodnením, že jej rodičia by ju zabili, vyhodili, neprežili by to, svedčí tento fakt o tvrdosti srdca jej rodičov, ktorí takou prezentáciou svojich názorov vlastne sa stali spoluvrahmi dieťaťa - vlastného vnúčaťa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nepíšem len o teoretických poznatkoch, ktoré nie sú podložené skúsenosťami. Najlepším učiteľom je totiž život sám. Moja mamka bola dlhé roky vrchnou sestrou na gynekológii. Hoci bol hlboký socializmus, svojim postojom si vydobyla, že nemusela asistovať pri interrupciách. V tej veci bola zásadová. Rozprávala mi príbehy, ktoré sama prežila. Príbeh o tom, ako v roku, keď bol uzákonený umelý potrat zachránila jedno dieťa tým, že namiesto pomoci pri vybavení interrupcie pomohla mladej žene si nájsť domov a porodiť dieťa, ktoré je v mojom veku a je dodnes potešením a útechou pre svoju odvážnu matku. Príbeh o tom ako vyhnala z nemocnice rodičov šestnásťročného dievčaťa, ktorí chceli silou mocou, aby ich dcéra namiesto výdaja postúpila interrupciu. Dievča a ani jej vtedajší priateľ, teraz manžel to nechceli a s pomocou mojej matky sa im podarilo dieťa zachrániť. Že riskovala svoju prácu? V tom čase teda áno. Ale po slovách, či si títo ľudia chcú dať zabiť vlastné vnúča sa nikto nesťažoval a keď sa narodilo, prišli sa jej poďakovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj ja som prežila zaujímavé skúsenosti. Lekár, ktorého si veľmi vážim, úsmevným spôsobom zachránil dieťa svojej netere. O tomto prípade viem, lebo mi to rozprávala tá neter, s ktorou som sa priatelila. Keď do roka po prvom dieťati otehotnela, manžel rezolútne odmietol dieťa s tým, že predsa nebudú deti vrhať každý rok ako mačatá, a že žena má ísť na interrupciu, lebo sa ináč rozvedie. Nuž ona poslušná žienka (lebo bol tyran a sa ho veľmi bála - už sú aj rozvedení niekoľko rokov a on bol aj trestne stíhaní) šla do nemocnice za strýkom - gynekológom. Ten poznal celé zázemie a neteri povedal po vyšetrení, že to ani nevyzerá na tehotenstvo a že sa uvidí o mesiac ako ďalej. Po mesiaci, keď sa tehotenstvo potvrdilo ju objednal do nemocnice (to bol ďalší týždeň preč) a v nemocnici jej povedal, že už je neskoro, lebo to tehotenstvo už je v 15. týždni. Samozrejme, vtedy všetci zúrili, ale keď sa narodil chlapček po dievčatku, „otec" sa mi s pýchou chválil, že má syna. Ja, poznajúc jeho predchádzajúci postoj a celý vývoj udalosti som ale poznamenala: „Vidíš, a toto dieťa si chcel dať zabiť!", a v tom momente hrdý otecko stratil reč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zaujímavý je príbeh mojej známej, ktorej syn v puberte dostal epilepsiu. Chlapec bol vždy najlepším žiakom a v živote nepoznal neúspech. Preto ho choroba veľmi deprimovala. Jeho pesimistické prejavy doma veľmi zarmucovali jeho matku, veď ktorú matku nebolia bôle jej milovaných detí. V tomto smútku sa mi zdôverila, že keď ho čakala, tak počas tehotenstva veľmi krvácala a lekári jej povedali, aby išla na interrupciu, lebo dieťa môže byť postihnuté. Vtedy to neurobila, ale keď chlapec ochorel začala o tom uvažovať, či by nebolo bývalo lepšie, keby sa nenarodil a takto netrpel. V mojej hlave preblesla jediná otázka, ktorú som jej nahlas položila: A dokázala by si ho teraz zabiť?! Ona sa na sekundu zamyslela a povedala: Vieš že máš pravdu? Poďakovala sa mi, že som jej touto otázkou ozrejmila obludnosť tejto myšlienky a že viac týmto smerom ani nebude uvažovať. Chlapec vyrástol a stal sa z neho napriek chorobe vynikajúci odborník známy široko ďaleko. A nikto z rodiny ani neprizná, že čo sa stalo v puberte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A nakoniec ešte krátka úvaha o tom či sa majú narodiť postihnuté deti, či máme právo ich odstrániť zo svojho života. Je všeobecne známe, že aj náš veľký básnik Milan Rúfus mal postihnutú dcéru. Som presvedčená, že bez nej by nebol nikdy dosiahol tú hĺbku prežívania životného údelu a naša literatúra by bola dnes oveľa chudobnejšia.

Každý človek má svoje poslanie a preto má aj svoje miesto pod slnkom. Nie je našou úlohou skúmať aké je to miesto. Každý človek, ktorý súhlasí s interrupciou si musí položiť otázku: viem, koho pošlem na smrť? Čo keď zabijem práve vedca, ktorý by našiel liek na AIDS, alebo vynašiel spôsob ako nakŕmiť hladných? A čo s tými z nášho pohľadu menej užitočnými? Odpoviem slovami Milana Rúfusa: „Oni sú nám daní, my sme z nich skúšaní".

Mária Jevčáková

Mária Jevčáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som Božím stvorením. A Boh sa nikdy nemýli! Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu